S herečkou Évou Bandor o divadle v čase covidu

Évu Bandor poznáme najmä z košickej Thálie či komárňanského Jókaiho divadla, kde hráva. Narodila sa na Slovensku a vyštudovala VŠMU v Bratislave. Slovenskí diváci ju mohli vidieť napríklad v hranom filme Jaroslava Vojteka Deti, za ktorý dostala ocenenie za stvárnenie Evy. Potom sú to dokument Petra Kerekesa 66 sezón či v  krátke filmy ako Oni nie sú tvoj muž Mátyása Priklera a Standard Bastard Milana Baloga. Zahrala si aj vo filme Jana Hřebejka Učiteľka. 

Zhovárali sme sa o tom, aké majú herci možnosti v čase pandémie.

Ako ovplyvňovala pandemická situácia Váš každodenný život?

Na začiatku to bol pocit ochromenia, ale potom sa mi otvorilo veľmi veľa nových možností. Hrala som  v Jókaiho divadle v hre Lysistrata a covid toto predstavenie úplne odniesol, stiahli ho z repertoára a už sa ani nebude hrať.  Odohrali  sme päť repríz, potom sme všetci ochoreli na covid, takže mám s ním skúsenosť aj v tomto zmysle. Pár týždňov sme tápali, nevedeli, ako sa toto celé vyvinie, ale potom mi začali chodiť ponuky. Budapeštianske divadlo Istvána Örkénya ma oslovilo, aby som čítala v maďarčine Švejka a našli sme českého kolegu, ktorý ho čítal v češtine. Potom som na videu recitovala poéziu. Prišli možnosti zoomu a online a urobili sme predstavenie Ivana Viripajeva Ilúzie v anglicko – maďarskej koprodukcii. Hrali tam iba samé ženy, okrem mňa všetko Angličanky. Neviem, komu sa mám vlastne poďakovať za to, že nie som učupená v kúte v ničnerobení, ale otvorili sa nové dvere a prišli nové príležitosti. 

Ako vlastne prebiehajú online skúšky a ako vnímate takéto predstavenie?

Je to úplne iné. Živý kontakt s publikom je nenahraditeľný. Ako herečka cítim, keď diváci na predstavenie naskočia, vzťah s publikom má svoju dynamiku. Toto mi strašne chýba. Nie ten potlesk, ale to, ako s divákmi počas predstavenia spolu dýchame. 

Skúšky online boli pomerne náročné, prebiehali tam kde účinkujúci práve boli – v kuchyni, v obývačke – v Budapešti, v Košiciach, v Londýne…

Po asi mesiaci online skúšok som odcestovala s rodinou na Sardíniu a tam ma zastihla premiéra. Okúpala som sa v mori, dala si večeru, potom som si nahodila ľahké čierne koktailové šaty, narúžovala si pery a sadla som si k počítaču, aby som za zúčastnila živej online diskusie. 

Hráte aj v budapeštianskom divadle Vígszinház. Je rozdiel medzi tamojším a domácim publikom?

Pre mňa je ten rozdiel najmä v tom, že kým v Jókaiho divadle v Komárne je tristo diváckych miest, tak Vígszinház ich má 1200. Je to krásny pocit postaviť sa na toto pódium a pozerať sa na to obrovské hľadisko. A som rada, že tam život celkom nezastal ani počas pandémie. 

V uplynulých rokoch ste veľa filmovali. K čomu máte bližší vzťah, k divadlu, alebo k filmu? 

Filmovanie je droga, keď ju raz okúsite, ťažko si odvykáte. Vzrušuje ma, ako dokáže kamera vstúpiť do duše. Mala som úlohy, v ktorých som sa cítila neistá, napríklad, keď sme Hřebejkom natáčali Učiteľku. Režisér žiadal, aby aj herci na monitore sledovali, ako hrali. Potom nám k tomu povedal pár komentárov, že kedy zdvihnúť hlavu, pri ktorom slove sa máš pozrieť na inú postavu …, jednoducho uviedol všetko na pravú mieru. A vy viete, že pri nejakej scéne vlastne musíte trochu ubrať, že inak to bude teatrálne. Filmovanie má veľa vzrušujúcich momentov.

Ako sa pripravujete na svoje roly?

V súčasnosti sa pripravujem na dve úlohy. Zaoberám sa alkoholizmom, pretože budem v jednom filme hrať ženu – ťažkú alkoholičku. Sledujem online portál, na ktorom alkoholici vypovedajú, aké to je, keď okúsite peklo pekiel. V druhom prípade ide o televízny film, o ktorom môžem povedať iba toľko, že budem hrať matku, ktorá zabije svoje dve deti a urobí tak vplyvom falošných správ, hoaxov, ktorým celkom prepadne. 

Dokážete z toho potom vystúpiť?

Našťastie mám už toľko skúseností, že viem, ako sa z toho odreagovať. Stretnem sa s priateľmi pri víne a veľa sa rozprávame. Niekedy však po spoločnosti netúžim a chcem byť sama, tak niekam sama odcestujem, na pár dní. Rada cestujem sama, viem potom vidieť veci jasnejšie.